V Českej republike môžu darcovia plazmy v súkromnom centre dostať kompenzáciu až 800 korún. Aj vďaka tomu patríme medzi niekoľko štátov, ktoré uspokojujú potrebu plazmy v celej Európe. Na druhej strane sa môžu vynoriť otázky, či tak nie sú odčerpávaní darcovia z verejného sektora, alebo či finančná kompenzácia nemôže lákať sociálne slabších, ktorí by nemuseli byť úplne úprimní ohľadom svojho zdravotného stavu. Prax nielen u nás však ukazuje, že koexistencia verejného a súkromného sektora dobre funguje a kompenzácie nemajú vplyv na bezpečnosť. Problematike sa venoval Okrúhly stôl ZD na tému Priority českého predsedníctva EÚ a novela smernice EÚ o krvi, ktorý sa konal 12. apríla v Prahe.
Podľa definície Červeného kríža by darcovstvo malo byť dobrovoľné a bezpríspevkové. V Českej republike ale majú okrem ocenenia Červeného kríža darcovia zo zákona nárok aj na pracovné voľno na cestu na odber a späť, môžu si z daňového základu odpočítať až tritisíc korún a komerčný sektor navyše využíva možnosti vynahradiť náklady vynaložené na cestu podľa zákona o špecifických zdravotných službách, čo činí až päť percent minimálnej mzdy (teda dnes až 810 korún).
Česká republika sa tak radí medzi štyri štáty (spolu s Nemeckom, Rakúskom a Maďarskom), ktoré umožňujú finančnú kompenzáciu a dovoľujú súbeh verejných a súkromných darcovských stredísk. Vďaka tomuto nastaveniu tieto štáty zaisťujú viac ako polovicu plazmy pre celú Európu, stále je ale potrebné tretinu plazmy dovážať z USA – v EÚ v súčasnej dobe chýba 3,8 milióna litrov plazmy potrebnej na výrobu životne dôležitých liekov z plazmy (písali sme tiež tu ). Preto by bolo na mieste, aby aj v ostatných štátoch siahli po prístupe, ktorý máme u nás. Okrem národných zákonných úprav by k tomu mohla vypomôcť novelizácia smernice o bezpečnosti a kvalite ľudskej krvi a krvných komponentov, ku ktorej sa teraz schyľuje (viac tu).
V rámci novelizácie smernice by tak bolo na mieste objasniť rozdiel medzi plazmou používanou na transfúziu a tou na výrobu liekov z plazmy, ďalej podporiť členské štáty pri zavádzaní špecializovaných programov na priamy odber plazmy (tzv. plazmaferéza), umožniť darovanie plazmy s príspevkom s pevnou sadzbou tak, aby darcovia mali kompenzované výdavky a nepríjemnosti spojené s darovaním (čo je v súlade so zásadou dobrovoľného bezplatného darcovstva) a dať zelenú koexistenciu verejných stredísk pre odber krvi a plazmy spolu so súkromnými strediskami pre odber plazmy.
Doterajšie skúsenosti pritom dokazujú, že koexistencia verejných a súkromných programov darcovstva plazmy a kompenzácia darcom plazmy nevedú k poklesu darcovstva plnej krvi. Niektoré národné štúdie zároveň ukazujú, že profily darcov plazmy a darcov plnej krvi sa líšia s tým, že darcovia plazmy bývajú mladšie. To z vlastnej skúsenosti potvrdzuje aj primárka Ústavu imunológie 2.LF UK a FN Motol profesorka Anna Šedivá, podľa ktorej si u nás mnoho študentov privyrába darovaním plazmy, kedy využívajú najkratšie možné intervaly medzi darcovstvom (teda dva týždne). Zároveň ale mnohokrát dochádza k tomu, že tí, ktorí začínajú s darcovstvom plazmy, potom bez nároku na kompenzáciu darujú aj plnú krv, a počet darcov plnej krvi u nás zostáva konštantný.
Na druhej strane je pravda, že v Česku niekedy začína byť situácia nahustenia transfúznych staníc a súkromných plazmaferetických centier na hrane, ale ani nie tak preto, že by súkromné plazmaferetické centrá preťahovali darcu, ale kvôli nedostatku a preberaniu personálu.
Centrá si zdravie svojich darcov strážia
Ako už bolo povedané vyššie, majú krajiny EÚ rôzne prístupy – niektoré uplatňujú príspevky s pevnou sadzbou, iné preplácajú konkrétne výdavky alebo ich kompenzujú voľnom z práce, zľavami na dani, poukážkami alebo inými spôsobmi. Celkom 25 krajín EÚ tak vo finále nejaké kompenzácie darcom poskytuje. Asociácia PPTA (Plasma Protein Therapeutics Association) však navrhuje, aby európska smernica o krvi ešte upresnila, že „príspevok, ktorý je obmedzený na úhradu výdavkov a nepríjemností spojených s každým konkrétnym typom darcovstva“, je v súlade s dobrovoľným bezplatným darcovstvom alebo dobrovoľným .
Na tomto mieste pripomeňme, že zatiaľ čo verejné strediská často odoberajú plnú krv, súkromné centrá sa sústredia len na plazmaferézu – a tie sú časovo náročnejšie. Zatiaľ čo pri odbere plnej krvi je darca za chvíľočku hotový, pri plazmaferéze sa z odobranej plnej krvi oddeľuje plazma v separátore a červené krvinky sa darcovi vracia, čo v závislosti od hmotnosti trvá okolo trištvrte hodiny.
„Dáva zmysel darcom hradiť objektívne náklady spojené s darovaním. Samozrejme to musí byť regulované a mať jasné pravidlá, ale za desiatky rokov a desiatky miliónov odberov sa ukázalo, že keď sa to dobre nastaví, nepôsobí to problémy z hľadiska bezpečnosti ani ďalších vecí,“ domnieva sa predseda Združenia pre plazmaferézu a člen globálneho vedenia asociácie PPTA Milan Malý.
Samozrejme existujú obavy, aby finančná odmena nelákala darcov zo sociálne slabších skupín, u ktorých môže byť vyšší výskyt niektorých chorôb a stúpol by tak počet záchytov kontaminovanej plazmy. Najmä pri plazme v súkromných centrách sa však vykonáva prísnejšie testovanie ako vo verejných strediskách, a u nás sa zatiaľ nikdy nestalo, že by došlo k prenosu nejakej choroby cez krvné deriváty (viac tu).
Lákanie pochybnejších darcov by sa navyše centrám neoplatilo. „Najľahší spôsob, ako môže centrum prísť o štatút, je nadlimitný záchyt infekčných markerov. Každé centrum totiž musí byť zapísané v plazme master file svojho spracovateľa, ktorý vedie Európska lieková agentúra a kde sa okrem iného sleduje bezpečnosť darcovskej populácie. Vo chvíli, keď centrum prekročí v záchytoch nejakú hranicu – napríklad pri hepatitíde C sú to štyria pozitívne testovaní za rok na 10 tisíc odberov – , tak centrum nemôže pokračovať vo svojej činnosti. Je teda v záujme samotných centier, aby mala darcu čo najzdravšiu,“ vysvetľuje Malý s tým, že pre centrá je najväčšia motivácia atrahovať zdravých darcov, ktorí sa pravidelne vracajú.
Na mieste by bolo aspoň čiastočné zjednotenie naprieč EÚ
Kompenzácia za darcovstvo tak podľa dostupných dát nijako bezpečnosť neovplyvňuje. „Existujú rozsudky a stanoviská, ktoré hovoria, že pri dodržaní postupov správnej výrobnej praxe nie je bezpečnostný rozdiel medzi tým, či plazma pochádzala od darcu bezpríspevkového, alebo za ňu bola poskytnutá kompenzácia. Keď sa budeme spoliehať len na altruistických darcov, museli by sme otvorene povedať, že nebudeme liečiť časť pacientov. Alebo prijmeme, že ľudia nie sú takí úžasní a skvelí, ako by mohli byť, ale že občas potrebujú na rozhodnutie k správnej veci postrčiť. Musíme vnímať riziká s tým spojené a riešiť ich, získame však množstvo plazmy, ktoré pomôže väčšiemu množstvu pacientov,“ opisuje Milan Malý.
U nás je pritom v porovnaní s ostatnými štátmi, kde funguje súbeh verejných a súkromných stredísk, pomerne konzervatívne nastavená frekvencia, ako často môže človek plazmu darovať. Zatiaľ čo v Česku sú to dva týždne, v USA ide o dva dni (pri odberoch plnej krvi či iných typoch darcovstva sú frekvencie odlišné). Primár Oddelenie hematológie a krvnej transfúzie ÚVN Praha a predseda Spoločnosti pre transfúzne lekárstvo ČLS JEP Miloš Bohoněk však poukazuje, že niektorí darcovia môžu byť vynaliezaví a chodia striedavo do centier rôznych spoločností, takže vo finále darujú plazmu napríklad raz týždenne. „Nám všetkým by teda veľmi pomohol zdieľaný register odberov,“ konštatuje Bohoněk.
Na druhú stranu je fakt, že každý darca je iný. Doterajšie štúdie pritom ukázali, že vôbec najlepším ukazovateľom stavu darcu a jeho plazmy je hladina celkovej bielkoviny a IgG – av Nemecku tak majú systém, že pokiaľ darca dvakrát spadne pod stanovenú hladinu IgG, je potom celoživotne z darcovstva vylúčený. „To vedie k tomu, že sa manažment darcovstva robí individuálne. Vieme, že sú darcami, ktorí môžu darovať dvakrát týždenne, ale aj takí, u ktorých to ide raz za tri, štyri týždne práve v závislosti od hladiny ich IgG,“ načrtáva Malý.
Každopádne ale rozdielnosť systémov naprieč Európou situáciu zneprehľadňuje, a aspoň čiastočné zjednotenie pravidiel by tak nebolo od veci. „Každý štát si robí, čo chce. To je veľká chyba. Zatiaľ čo napríklad Rakúsko umožňuje odoberať plazmu po 72 hodinách, u nás sú to dva týždne. Niektorý štát zase povie, že povolí jedno plazmaferetické centrum na 400 tisíc obyvateľov, a my sme schopní ho postaviť vedľa transfúznej stanice. Nehovorím, čo je dobre či zle, ale chýba tu jednotná politika, kontrolné a auditné mechanizmy,“ uzatvára poslanec a predseda snemovného podvýboru pre liekovú politiku, prístrojovú techniku a zdravotnícke pomôcky Kamal Farhan (Áno).
